Plavecký hrad
Ak sa niekedy vyberiete do Záhorskej nížiny, určite vás upútajú do ďaleka viditeľné hradby a veže Plaveckého hradu, ktoré sa belejú uprostred sýtej zelene malokarpatských lesov. Tradícia opevnenia na mieste dnešných hradných zrúcanín siaha hlboko do minulosti. Na susednom dominantnom kopci vzniklo už takmer pred takmer tromi tisíckami rokov hradisko. Rovnakú lokalitu si pre svoje opevnenie zvolili na prelome letopočtov Kelti. Ich mohutné valy dodnes obopínajú rozľahlý vrchol návršia Pohanská v bezprostrednom susedstve stredovekého hradu.
Po vzniku Uhorského kráľovstva sa široký pás Záhorskej nížiny spolu s masívom Malých Karpát stal dôležitým hraničným pásmom, v ktorom sídlili len kmene strážcov. Od začiatku 13. storočia však dochádzalo k postupnému osídľovaniu pohraničia a od polovice storočia strážne osady nahradili kamenné hrady. V tomto období Detrich, syn bratislavského richtára Kunta, postavil na skalnatom hrebeni nad nížinou svoje opevnené sídlo, ktoré zároveň slúžilo ako pohraničná pevnosť na ochranu kráľovstva. Nový hrad nazval svojím menom - Detrichov kameň. Pevnosť tvorila hradba, vymedzujúca obdĺžnikový areál na vrchole brala a štíhla hranolová veža na jeho najvyššom výbežku. Vďaka polohe v citlivom priestore pohraničia bol hrad už tesne po svojom vzniku svedkom bojov uhorských a českých vojsk. Neskôr, v priebehu 14. storočia zrejme patril do rozsiahleho panstva Matúša Čáka a po jeho smrti bol až do konca storočia v správe kráľovských kastelánov. Správcovia rozšírili skromné obytné priestory sídla výstavbou mohutnej veže, umiestnenej do čela hradu, ktorá zároveň posilňovala obranu vstupnej brány. Koncom 14. stor. sa Plavecký hrad zaradil do rozsiahleho zoznamu majetkov obľúbenca cisára Žigmunda, Stibora zo Stiboríc, a po vymretí jeho rodu ho získali iný významní šľachtici – grófi z Jura a Pezinka. Tí na Plaveckom hrade vybudovali palác na severnom okraji skaly a pôvodný hrad obkolesili vencom vonkajšieho opevnenia. V priebehu 16. stor. hrad niekoľko krát zmenil majiteľov. Dôležitú epizódu v jeho histórii tvorili záložní majitelia Fuggerovci, ktorí zrejme doplnili masívnu delovú baštu so strieľňami a odvetrávacím systémom podľa vzoru ich rodovej pevnosti Červený kameň. Po Fuggerovcoch sa panstva ujali Bakičovci a poslednú kapitolu života zažil hrad v rukách veľmožského rodu Pálffyovcov. Ich dielom je dostavba hospodárskych a obytných budov a zosilnenie opevnenia dolného hradu ďalšou delovou baštou. Počas povstania Františka II. Rákaciho v r. 1705 – 1706 sa o hrad ešte naposledy bojovalo, no vojnové udalosti ho natoľko poškodili, že sa stal neobývateľným. V priebehu 18. a 19. stor. sa pod náporom zubu času sformovala charakteristická silueta ruiny s dvojicou dominujúcich pozostatkov hranolových veží a mohutnými delovými baštami, ktoré spájajú dokopy výborne zachovalé hradby opevnenia. Bohužiaľ ani v 20. stor. sa proces deštrukcie hradu nezastavil. V priebehu jeho prvej polovice sa postupne rozpadla skoro celá obytná veža a v 90-tych rokoch sa do nádvoria zrútila podstatná časť jednej z dominánt ruiny – východnej hradnej veže, situovanej na vrchole brala. Neustále napredujúci proces rozpadu nám dnes pripomínajú aj kritické poruchy poslednej stojacej steny hradného paláca a hradnej brány.
Po storočia pustnutia a nezáujmu sa hrad konečne dočkal aktivity, zacielenej na jeho záchranu. V rámci projektu Odklínanie hradov, si zrúcaninu zobral pod patronát 91. skautský zbor z Bratislavy. Mladí dobrovoľníci sa zameriavajú najmä na čistenie hradného areálu od náletovej zelene, ktorá nebezpečne narúša murivá. Odstránenie nežiaducej vegetácie je prvým a nevyhnutným krokom na dlhej ceste k záchrane Plaveckého hradu. Rozbehnutie dobrovoľníckych prác so sebou prináša nádej, že sa podarí pripraviť pôdu a získať financie pre ďalšie kroky, ktoré by zabránili, aby silueta tejto zrúcaniny navždy zmizla z malebného karpatského hrebeňa.